Príbeh Majstra - hledačský příběh

Obsah:

1) Smrť majstra
2) odmietnutá ponuka detektoristu
3) Hľadanie jaskyne v 18 stom storočí
4) chlapec, z ktorého sa stal detektorár
5) Súhlas s podmienkami
6) Spoločné vykopanie pozostatkov majstra
7) Cesta do Portugalska
8) Cesta do Peru

1.) Písal sa rok 1230 a Majster vedel, že je magický

Prvý krát zablúdil pri kontrole stavby kláštorov až na sever Karpát. Keby nebolo obchodnej cesty Via Magna tak do dnes je tento kraj úplne neznámy kultúrnemu svetu. Spolu s ďalšími piatimi bratmi rádu a svojim mladým sluhom pridali sa cestou nazad od Ružomberka ku skupine kupcov smerujúcich do Janova s jantárom. Mali v pláne prísť pred západom slnka do Sebeslávu, kde ich rád mal ďalší kláštor rovno pod novopostaveným strážnym hradom.
Nehoda so zlomeným kolesom na brode veľkej rieky zdržala ich hodnú chvíľu a tak spomínaný hrad zbadali už len v šere zapadajúceho slnka. Via Magna bola známa svojou nebezpečnosťou a žiadna z kupeckých skupín si netrúfala nocovať mimo osád, ktoré vyrástli popri nej. To bol aj dôvod prečo sa čoraz viac týčil nad veľkou kotlinou takmer dokončený strážny hrad.

Močariská spolu s nepreniknuteľnými húštinami malých stromov pokrývali celú kotlinu a preto sa Via Magna kľukatila tesne popri kopcoch tak aby sa vyhla bažinám. Však za Sebeslávom sa blatu nedalo vyhnúť. Dravý a studený potok tečúci zo strmých kopcov rozlieval sa po rovine a ten kto chcel prejsť týmto úsekom Via Magny dobre chápal názov malej osady Blatnice prilepenej k ústiu dvoch hlbokých dolín. V hustnúcej tme všetkých potešilo svetlo ukazujúce blízkosť osady Sebesláv.

Majster spolu so svojim sluhom boli v čele skupiny a ostatní bratia ju vzadu uzatvárali. Keď v tom Majster zbadal na ceste ležiace telo. Zastavil koňa a celá skupina zastala. Hejže Jan preriekol k sluhovi, pozri či tomu úbožiakovi pomôcť ešte dá sa.
V momente keď mládenec zoskakoval z koňa zacítil úder do pleca. Šíp ktorý mu mal prepichnúť srdce preletel kabátom a zanechal na vrchu ľavého pleca krvavú stopu. Ostatní kupci spolu s Majstrom a jeho bratmi toľko šťastia nemali. Majstra trafil šíp pod rebrá a ostal zapichnutý hlboko v boku. Majster sa sklonil v bolesti nad koňa a z celej sily mu vrazil ostrohy do slabín. Jan sa dopadajúcou nohou na zem odrazil nazad z celej sily do sedla a vyrazil za svojim pánom divokým cvalom.

Dva či tri šípy mu preleteli tesne ponad hlavu, však ani jeden ho netrafil. Cválal za majstrom a pred ním sa mu otváral pohľad horiacej osady spolu s krikom umierajúcih ľudí. Majster nezahol ku osade ale cválal ďalej viacmenej ležiaci na koni. Keď dorazili k potoku, Majster sa viac neudržal na koni a zviezol sa na zem, pričom trčiaca časť šípu sa zlomila a zvyšok šípu sa zaryl ešte hlbšie do boku. Jan zoskočil z koňa a pomohol Majstrovi postaviť sa na nohy.

V diaľke počuli dupot koní a vedeli, že prenasledovatelia sú blízko. Nie Jan ďalej po ceste nemôžme, za chvíľku by nás dohnali. Vzal koňa za uzdu a zohnutý držiac sa za bok kráčal krajom potoka po plytkej vode proti jeho prúdu. Jan ho nasledoval, po niekoľkých zákrutách vyšli z potoka a skryli sa v mladine.
To už bolo počuť ako sa skupina prenasledovateľov brodí potokom na druhú stranu a ďalej cválajú Via Magnou. Jan sa zdvihol z mladiny a v rastúcej tme rozoznal malý chodník vedúci popri potoku smerom do doliny.
Uviazal opraty svojho koňa o majstrove sedlo a pomohol Majstrovi dostať sa do sedla. Vzal opraty majstrovho koňa a vydal sa chodníčkom do doliny. Jan sa len ťažko držal chodníčka v hustej tme ale zvuk potoka mu pomáhal. Netušil koľko prešiel keď sa chodník zrazu rozšíril a hustá mladina sa stratila.

Potešil sa lebo skalnatou pôdou sa mu kráčalo o moc ľahšie. Po chvíli začul Majstrov tichý hlas. Jan zastav môj čas sa už napĺňa. Otočil sa a v tme zachytil padajúce telo Majstra. Položil ho do trávy a dal mu pod hlavu  svoj kabát. Jan ďakujem Ti za Tvoju oddanosť, čoraz ťažšie hovoriac prerušil zurčanie potoka Majster. Jan len mlčal lebo vedel že Majstrovi nedokáže pomôcť.
Jan sľúb mi pred bohom, že splníš moju poslednú úlohu. Áno majstre, sľubujem nech to bude čokoľvek, preriekol ticho Jan. Pochovaj ma tu na pravej strane úbočia hlavou tam kde bude ráno vychádzať slnko, smerom na božiu zem. Dobre si zapämataj to miesto.

Choď do krajiny zvanej PortuCale a nájdi kláštor s menom... Vtedy Majster zmĺkol. Jan ho nadvihol a povedal.
Majstre povedz mi prosím to meno nech môžem splniť svoj sľub. Z majstrových pier ticho vyšlo.. Convento de Cristo.. Povedz im kde ležím. Och bože prijmi svojho služobníka vydal zo seba z posledných síl majster Johannes.  Áno majstre sľubujem že len smrť ma zastaví. To však už citil že aj ona je s nimi a berie si Majstra zo sebou. Zdvihol bezvládne telo, preložil ho cez sedlo koňa, remeňom ho stiahol aby nespadlo a pustil sa ďalej kráčať tmavou dolinou proti prúdu potoka.

Zastal až keď nevedel prejsť úzkou medzerou, ktorú tvorili dve veľké bralá. Spodkom medzery sa divoko prebíjal potok a v tme sa nedalo prejsť. Vyšiel kúsok hore popri brale uviazal kone o krík a zvalil sa od únavy do trávy.
Ráno našiel v strmine na pravej strane úbočia skalný previs, pod ktorý po obrovskej námahe dotiahol Majstrove stuhnuté telo.

Pod previsom stála na kánt odlúpená veľká plochá skala a zdalo sa že sa jej stačí dotknúť aby spadla.
Jan vyhrabal tesne vedľa nej jamu a vložil do nej Majstra. na hruď mu položil meč, ku nohám sedlo a pomaly majstra zasypal drobnými kameňmi. Keď už bol hrob úplne zasypaný, Jan vzal hrubý konár a dovtedy páčil skalu kým sa nepohla a s veľkým hrmotom nezakryla hrob. Niekoľko dní sa ešte schovával pri hrobe a modlil sa za majstra, kým ho hlad nedonútil vrátiť sa na Via Magnu. Počkal si na prechádzajúcu karavánu kupcov, strážiacu vojenským oddielom a pridal sa k nej. Za majstrovho koňa dostal dosť aby sa mohol vydať na cestu do Portu Cale.

2) Rok 2010 bol plný projektov, Tomáš už tretí deň intenzívne pracoval na dokumentácii  dokončeného archeo výskumu námestia v Rajci pred jeho rekonštrukciou.

Z plného sústredenia ho vytrhol telefón.
Dobrý deň prajem, môžem Vás na minútku vyrušiť?
Áno nech sa páči o čo sa jedná?
Ak Vás zaujíma možnosť získať informácie o zaujímavom archeologickom náleze, môžeme sa stretnúť niekde v meste na káve a porozpravať sa o tom, znela odpoveď. Samozrejme, že mám záujem, veď je to moja práca odpovedal Tomáš. Som však momentálne veľmi zaneprázdený, poznáte to, termíny.. Ale v sobotu popoludní  trebárs o tretej sa môžeme stretnúť v tej malej cukrárni na námestí oproti soche, poznáte ju?
Áno, ozval sa neznámy, budem tam na Vás čakať, ďakujem za ochotu, dovidenia.. Tomáš sa snažil vrátiť k dokumentácii ale šlo mu to len veľmi ťažko, myšlienky mu stále zabiehali k zvláštenmu telefonátu.

Sobotu začal peknou túrou s priateľmi na blízku zrúcaninu a tak  mu doobedie rýchlo ušlo, odmietol pozvanie priateľov, ktorí si na poobedie naplánovali barbique, sadol do auta a po chvíli zaparkoval blízko centra. Pomaly kráčal slnkom zaliatym námestím, lebo do troch chýbalo ešte desať minút. Fantázia mu kreslila rôzne scenáre stretnutia, v najhoršom prípade sa zastavím v obchode, niečo kúpim a prekvapím priateľov. Vkročil do malej cukrárne, ktorú veľmi dobre poznal. Rád sem chodieval na Viedenskú kávu pri ktorej s pohľadom na námestie a jeho život rád relaxoval. Dnes však na relax nemyslel. Rozhliadol sa po cukrárni a krátkym pohľadom skúmal hostí. Nikto si ho nevšímal a tak si sadol na svoje obľúbené miesto a kývol na mladú dievčinu. Tá sa usmiala a začala pripravovať jeho obľúbenú kávu. Ešte skôr ako odbili zvony tretiu hodinu otvorili sa dvere a v nich ostal stáť vysoký urastený chlap so striebrom v krátkych vlasoch. Keď sa ich pohľady stretli usmial sa a prišiel k Tomášovmu stolíku. Smiem prisadnúť pán archeológ ak sa nemýlim?

Nie nemýlite sa odvetil Tomáš, vďaka Vám si tento týždeň užívam o jednu kávičku viacej ako zvyčajne.
Takže mi viete doporučiť, ktorú tu majú najlepšiu, odvetil neznámy sadajúc si oproti Tomášovi.
Mojim favoritom je Viedenská, volám to sladké zhrešenie zasmial sa Tomáš a odpil si z kávy. Tak dnes chcem sladko zhrešiť aj Ja odpovedal neznámy a kývol na dievčinu za pultom.

Mám pre Vás nasledovnú ponuku ozval sa hneď k veci po prvom dúšku kávy neznámy. Viem o mieste kde sa s veľkou pravdepodobnosťou ukrýva hrob bojovníka z 13 teho storočia, však mám podmienky, ktoré by ste mi museli splniť ako odmenu za informáciu o tom kde sa ten hrob ukrýva. Chíľku bolo ticho než Tomáš odpovedal.
A ako viete že je to skutočne hrob bojovníka a ešte aj s ktorého storočia?  Otvorili ste ten hrob?
Nie nie, zatiaľ som sa ho nedotkol, našiel som ho detektorom kovov a mám indície na základe ktorých som presvedčený že to tak je. Ale viacej až po debate o mojich podmienkach a Vašom sľube že ich splníte.
Tomáš bol dlho, veľmi dlho ticho, hlavou mu vírilo množstvo kombinácií a nevedel ktorú si vybrať.
Neznámy pomaly dopil kávu a uprel na Tomáša priamy pohľad. Moja odpoveď je nasledovná prehovoril nakoniec Tomáš.
Podľa zákona, každý kto objaví archeologický nález je povinný to oznámiť a pokiaľ nálezy vyhľadával cielene tak nemá nárok na žiadnu odmenu. Takže už vopred Vám musím oznámiť, že o podmienkach nemôže byť žiadna reč. Uzavrel svoj monológ Tomáš.

Neznámy pomaly siahol do vrecka, vybral z peňaženky 10EUR položil ich na stôl zo slovami, vážim si priamych ľudí, ktorí majú vo svojich názoroch jasno. Vďaka za tip, bolo to naozaj výborné sladké zhrešenie usmial sa už vstavajúc.
Nech sa Vám darí pán archeológ, zneli jeho posledné slová, pri ktorých sa otočil a zmizol v dverách cukrárne.
Tomáš mal v tom veľký chaos, na jednej strane chcel vyskočiť a zastaviť neznámeho, na druhej strane bol hrdý že konal správne a to ho držalo ďalej na stoličke.
V pondelok ráno mu to predsa len nedalo a zavolal riaditeľovi do Nitry.  Zdravím Vás pán riaditeľ chcem sa s Vami podeliť o tom čo sa mi stalo v sobotu, a popísal v krátkosti telefonát a stretnutie s neznámym. Tomáš, zachovali ste sa úplne správne, nemôžeme pristúpiť na žiadne podmienky a vydieranie, odpovedal riaditeľ nech sú akékoľvek. Tomáš sa veľmi upokojil, poprial riaditeľovi pekný deň a pustil sa do záverečnej strany dokumentácie o Rajci s radosťou že dnes to celé uzavrie. Však nestalo sa tak lebo veci nabrali rýchly spád.

Ani nie za hodinu predstúpili pred neho traja muži v tmavých oblekoch, predstavili sa že sú zo špeciálneho oddelenia kriminalistiky a potrebujú od neho aboslútne všetky podrobnosti a informácie z toho čo sa mu prihodilo v sobotu. Tomáš sa veľmi znepokojil ale s pocitom, že sa ničím neprevinil, popísal celý priebeh stretnutia vrátane telefonátu, dokonca musel poskladať z rôznych častí podobu tváre neznámeho a popisať všetky detaily ktoré si na ňom všimol. Keď skončili, požiadali Tomáša aby nikomu o jeho stretnutí nerozprával. Tomáš ešte stále veľmi rozrušený, prisľúbil a zmohol sa len na krátku otázku. Čo tak veľmi dôležité je za tým, keď ma vypočúvate ako pri vyšetrovaní vraždy?
To Vám bohužiaľ momentálne nemôžeme povedať, ale určite Vás budeme informovať. Znela odpoveď mužov, ktorí boli už vo dverách a vzápätí sa stratili.
Informácie však už žiadne nedostal. Od riaditeľa sa dozvedel o snahách kriminálnej polície získať mená všetkých majiteľov detektorov, následné sledovanie a preverovanie. Však zistiť totožnosť neznámeho s ktorým mal stretnutie sa im nepodarilo.

3) Rado rýchlym krokom mieril k správcovi polesia. Nemal tušenie prečo si ho polesný dal zavolať, robil u neho už šiestym rokom zapisovača a pomocníka.

Ako trojročného si ho k sebe vzal starý pán farár, keď mu cholera skosila oboch rodičov. Rástol pri ňom a milý ale prísny farár robil všetko pre to aby ho vyučil za božieho služobníka. Už v ôsmich rokoch vedel čítať latinské texty a aj zapisovať to čo mu farár diktoval. Rovnako počítanie mu išlo veľmi dobre. Však každú voľnú chvíľu miesto k motlitbám utekal Rado pod horu za rovesníkmi, kde ako každý z nich snažil sa byť najlepší. A tak sa často vracal k farárovi s vetou Apko zase som bol najrýchlejší a zabehol som najďalej do doliny. Ako chlapec rástol farár čoraz viac chápal že služba božia sa Radovi nehodí. A tak keď sa mu raz polesný sťažoval, že jeho starý zapisovač a pomocník už nevládze a robí mu chyby v papieroch, ponukol Rada do služby polesnému.
Neverím že to 13 ročný chlapčisko zvládne odvetil polesný, ale na mesiac ho skúsim aspoň sa starý toľko nenabehá a Rado sa pri ňom možno niečo priučí.  
Od toho dňa sa Radovi zmenil úplne život. Za stravu a posteľ robil od skorého rána poskoka starému zapisovačovi a po týždni už chodil sám odpisovať chlapom napílené drevo hore do kopcov.
Polesný nevychádzal z údivu nad jeho šikovnosťou a na konci mesiaca mu ako prídavok vtlačil do dlane štyri grajciare. Rado sa nemohol dočkať nedeľnej omše, hneď po nej zašiel za farárom, kľakol si pobozkal mu ruku a povedal, ďakujem Vám Apko moc za to čo ste ma naučili a do kasičky pustil dva krajciare. dobre vedel ako boli na tých daroch spolu s farárom až donedávna závislí. Odvtedy každý mesiac polovicu z toho čo dostal od polesného dával farárovi do kasičky.
To už však bolo dávno a z Rada sa stal silný mládenec, má na zodovednosti všetky písomnosti na polesí a dostáva mesačne od polesného pol zlatky na výplatu. Ten mu nechával čoraz väčšiu voľnosť a právomoci pomocníka.
Keď vstúpil do pracovne polesného zistil že tam sedia spolu s ním traja urodzení muži. Počkal kým sa polesný na neho pozrel a krátko sa pozdravil. Povedali mi že ste po mňa poslali pán polesný.
Ano synak, títo urodzení páni prišli priamo z cisárskeho dvora s úlohou spísať a zaznačiť do mapy všetky jaskyne v našej doline. A potrebujú k tomu sprievodcu, ktorý sa tu dobre vyzná a vie aj pomôcť zo zapisovaním. Tak som im ponúkol Teba. Aj starému zapisovačovi sa treba trošku rozhýbať, veď popri Tebe úplne zarástol machom povedal so smiechom polesný. Večer keď sa vrátite tak mu pomôžeš. A o odmenu sa neboj títo páni vedia oceniť dobrú službu.
Tak čo pozdáva sa Vám? otočil sa na troch mužov, ktorí boli doteraz ticho. Vyzerá dobre stavaný a ak je taký šikovný ako ste ho opísali tak je presne ten akého potrebujeme. Zajtra ráno o šiestej vyrážame, priprav si stravu zo sebou na celý deň chlapče. Dokončil reč najstarší. Ráno sa odviezli všetci štyria kočom do doliny. tam rozprestreli veľkú mapu a spýtali sa Rada. Tak pozri a povedz či poznáš niektorú z týchto jaskýň a vieš k nim trafiť. Rado sa najprv dôkladne pozrel do mapy a potom odpovedal. Mimo tejto jednej poznám všetky a ľahko Vás k nim privediem, môžme si dnes spraviť okruh týmto úbočím a navštíviť tieto tri jaskyne. Zapichol pritom prstom do mapy.
A tu kde nemáte nič zaznačené Vám ukážem ďalšiu o ktorej viem zas Ja.
Vidím Sigmund že sme si dobre vybrali otočil sa k najstaršiemu najmladší z trojice.
Áno je to dobrý návrh Max, čo nám ten chlapec povedal odvetil najstarší k najmaldšiemu. A pokiaľ nám ukážeš jaskyňu, ktorú nemáme zaznačenú v mape tak za každú takú dostaneš celú zlatku.  
Radovi sa zakrútila hlava pri predstave že by tak ľahko zarobil také bohatstvo. Rozdelili všetko čo zo sebou brali do dvoch batohov, jeden si dal na plecia Rado a druhý Max. Sigmund si vzal vychádzkovú palicu a otočil sa na tretieho, Heribert Ty pomôžeš Maxovi keď nebude vládať niesť batoh. Áno papá odvetil Heribert trošku ustipačne.
Dni Radovi rýchlo plynuli, vždy keď sa večer vrátili, do noci pomáhal starkému so zapisovaním aj keď ledva držal od únavy otvorené oči. Energiu za troch mu dával malý mešec pod pazuchou, v ktorom sa už skrývalo desať zlatiek od návštevníkov. Rado už zistil že je to otec a jeho dvaja synovia, pravdepodobne z urodzeného grófskeho rodu. Rovnako rýchlo zistil, že im nejde o zaznamenanie jaskýň do mapy ale že niečo v tých jaskyniach hľadajú. Tri krát sa stalo že skoro celý deň strávili v jaskyni, ktorá mala pri vchode veľkú skalu. Skalu s námahou odvalili a potom chvíľku kopali na mieste kde stála. Rado sa  však nesnažil zistiť čo návštevníci hľadajú, plnil všetky ich želania a každy večer bol o pol zlatky bohatší, plus štyri dostal za jaskyne ktoré nemali v mape a keby ho mešec netlačil pod pazuchou tak by si myslel že sa mu to len sníva.

Trinásty deň keď vyrazili do kopcov Rado videl že Sigmund je už veľmi unavený, lozenie po neprístupných skalach a strmých úbočiach dá zabrať aj mladému chlapovi a nie vyše šesťdesiatročnému grófovi.
Pri prechádzaní cez úšust zosunutých skál sa starý pán pošmykol a skotúľal sa niekoľko metrov dolu. Synovia mu bežali okamžite na pomoc a snažili sa ho postaviť. Nehchajte ma sedieť asi je ten ľavý členok vyvrtnutý, precedil pomedzi zaťaté zuby Sigmund. Rado dal Heribertovi svoj batoh, vzal starého pána na chrbát a pomaly opatrne zostupoval do doliny. Musel trikrát oddychovať kým ho zniesol až úplne dolu a keď ho zložil pri cestičke čo viedla dolinou, nohy sa mu triasli od únavy ako osiky.
Počkajte ma tu za hodinu som nazad aj s koňom. dajte mu zatiaľ na členok studený obklad, povedal a vybral sa na cestu do dediny. Keď zišli všetci štyria nazad do dediny Sigmund už mal nohu riadne opuchnutú. Dedinský lekár mu ju obivazal a doporučil dva, tri týždne na lôžku. Zdá sa že nám osud nepraje dokončiť našu úlohu, povedal Sigmund svojim synom, polesnému a Radovi ktorí stáli okolo postele. Zajtra sa vraciame nazad do Viedne, ale ešte predtým sa chcem porozrávať s Radom osamote. Synovia s polesným vyšli z izby a zavreli za sebou dvere.

Poď sem synak, posaď sa na peľasť postele aby som nemusel nahlas hovoriť, povedal Sigmund.
Si bystrý a tak si určite zistil, že sme sem prišli niečo nájsť. Kedysi dávno tu v tejto doline zahynul jeden významný člen našej rodiny a v núdzi ho pochovali pod veľkú skalu do niektorej z jaskýň na úbočí. Ak by sa Ti podarilo nájsť jeho hrob dostaneš za odmenu 500 zlatých na ruku. Tu Ti venujem túto malú bibliu, v ktorej budeš mať našu adresu. Ak nájdeš ten hrob, pošli mi dopis, že sa Ti to podarilo a ja zariadim prevoz nebožtíka do našej hrobky.
Pekným písmom pomaly napísal:
Ja Johann Sigmund gróf z Herbersteinu bývajúci na zámku vo Viedni, venujem túto bibliu naveky Radovanovi za služby, ktoré mi preukázal.

A je tu ešte jedna záležitosť, dodal tichým hlasom. Ten náš predok bude mať na krku na zlatej retiazke rodinný talizman. Chcem aby si mu ho vzal a niekam dobre ukryl. A keď prídem Ja alebo Max po ostatky nebožtíka tak nám ho dáš osobne do rúk. Nikomu inému rozumel si?  Rado prikývol zo sústredeným pohľadom na starého pána.
A ešte jedno upozornenie, ak sa budeš pozerať na ten talizman dlhšie ako narátaš do desať, pomatieš sa na rozume a preto ho hned zabaľ a vyvaruj sa dlhšieho pohľadu naň.
Ešte Ti sem na poslednú stranu napíšem meno kláštora a krajiny kde je. Ak by si z akýchkoľvek dôvodov nemohol odovzdať talizman mne alebo Maxovi, vyhľadaj tento kláštor, ukáž im túto bibliu a hlavnému predstavenému ho odovzdaj. On Ťa odmení tak že nadosmrti už nebudeš musieť pracovať. A teraz už choď nech si oddýchnem pred cestou.

Radovi sa opäť zdalo že sa mu sníva. Len prikyvol poslušne hlavou, zovrel malú bibiliu v ruke a potichu zavrel zvonku dvere na Sigmundovej izbe.

4) Ivan si zvykol na to že je mimo partie rovesníkov.

Nemal nikdy vodcovské ambície no rovnako slepo poslúchať príkazy druhých nechcel. A tak po mnohých roztržkách v partii, prestal sa snažiť o vzťahy s rovesníkmi.
Od mala mu imponoval les a vysoké kopce, ktoré sa týčili nad jeho malebnou dedinkou. často premáhal strach a chodil po horárskych chodníkoch ďaleko od dediny, od 14 rokov, vždy cez prázdniny chodil na brigádu do hory, či už čistiť horárske chodníky, hrabať seno so ženami alebo nosiť soľ do krmeľcov.
Zdalo sa že z neho vyrastá rovnaký podivín aký už v dedine jeden bol. Tomu už však ťahalo na sedemdesiatku. Aj ten trávil celé dni v horách, kde sa túlal pomalým ale vytrvalým tempom na prekvapenie turistov, ktorí ho tam stretli. Jeho vášňou boli jaskyne a poznal snáď každú dieru v okolitých kopcoch. Bola len otázka času kedy sa Ivan s ním v horách stretne a po viacerých stretnutiach dá aj do reči.
Hej chlapče, akože Ťa zovú a kto Ťa vyháňa z dediny keď Ťa tu v hore tak často stretám?
Volajú ma Ivan a nikto ma nevyháňa, rád chodím do kopcov či už na brigády alebo len tak kochať sa nádhernou prírodou.
A v tom úbočí zvanom Piesky si už bol?
Nie tam som si netrúfol vraj tam má medveď niekde brloh.
Zajtra tam chcem ísť a ak chceš môžeš sa pridať, na dvoch si medveď určite netrúfne, zasmial sa starký.
Neboli spolu len raz a Ivan sa pri starkom naučil chodiť pomaly a vnímať atmosféru hôr, ktorá mu predtým unikala.
Starký sa veľmi zaujímal o jaskyne a vždy keď na nejakú natrafili, zaznamenával si ju do starej ošúchanej mapy. Pochodili toho spolu hodne a Ivan sa naučil veľmi veľa od starkého.
Jedno ráno však starký neprišiel a tak ho Ivan navštívil v jeho malej chalúpke. Našiel ho ležať bledého v posteli.
Ivanko zdá sa že sme už dochodili po kopcoch, povedal starký ticho chlapcovi. zajtra ma chcú odviezť do nemocnice a Ja viem že tam nie je miesto pre mňa. Chcem Ti darovať túto maličkú bibliu, viem viem nechodíš do kostola ale len si ju zober. Ja som ju tiež dostal ako mladý chlapec od starého pomocníka polesného u ktorého som slúžil. Vieš tu na zadnej strane je napísané meno kláštora v Portugalsku a teraz Ti prezradím prečo som celý život strávil v týchto kopcoch.
Slová starkého sa naplnili a on sa už z nemocnice živý nevrátil. Ivan sa ešte stále nespamätal z tajomstva, ktoré mu starký prezradil a nebyť malej biblie a ošúchanej mapy, ktoré si dobre ukryl, zdalo by sa mu to že to bol len sen.

5) Týždne a mesiace plynuli aj zima ako prišla tak sa aj stratila ale na stretnutie s neznámym Tomáš nemhol zabudnúť.

Čoraz častejšie ľutoval, že tak rázne neznámeho odmietol ale uvedomoval že je to už len plakanie nad rozliatym mliekom. Veď ani špecialisti z kriminálky neboli schopní nájsť záhadného neznámeho a tak nádej, že by ho vypátral on bola nulová.
Raz ako tak zadumane sedel pri svojej káve a neprítomným pohľadom sledoval rušné námestie, napadla ho myšlienka až sa nahlas zasmial tomu, že na ňu neprišiel už dávno. Prihlásil sa mobilom na facebook a napísal si na nástenku, ktorú sprístupnil každému,  nasledovnú vetu: Pri sobotnej káve som už ochotný prijímať kompromisy.
Nemohol sa dočkať soboty a už o trištvrte na tri sedel v cukrárni a netrpezlivo sledoval dvere. čakal až do pol štvrtej ale neznámy sa neobjavil. Sklamaný šiel k pultu zaplatiť a vtedy ho prekvapila dievčina za pultom s vetou:
Máte tu obálku od jedného pána, ktorý ma poprosil aby som Vám ju odovzdala keď budete odchádzať.
Poďakoval, zaplatil a vyšiel von z cukrárne s obálkou v ruke. Sadol si na prázdnu lavičku a netrpezlivo otvoril obálku.
Na zloženom papieriku našiel nasledovné vety.

Pokiaľ bol ten odkaz na facebooku pre mňa tu sú moje podmienky:

1 Nikomu vopred neprezradíte, že idete vykopať hrob bojovníka
2 Pri otváraní hrobu budeme len My dvaja a nikto iný
3 keď odkryjeme hrob, dovolíte mi aby som vzal nebožítkovi to čo má na krku bez toho aby ste videl o čo sa jedná
4 Necháte ma odísť a nikomu nepoviete že som tam bol a niečo vzal
5 Na otázku ako ste našli hrob, odpoviete, že v tejto obálke, ktorú teraz držíte v ruke bol lístok s GPS súradnicami podľa ktorých ste hrob našli. Ten lísok Vám dám osobne pri odkrývaní hrobu.

Ak súhlasíte s podmienkami napíšte to zas tak šikovne na Vašu nástenku a Ja Vám dám vedieť kedy pôjdeme odkryť hrob.

Tomáš ešte dlho pozeral na lístok ale myšlienkami bol na míle vzdialený.
Chápal že ak ukáže kriminalistom tento lístok, môže všetko len pokaziť.

Vzal mobil do ruky a na svoju nástenku na facebooku napísal jedno slovo: Súhlasím

6)  Tomáš odstavil svoje auto na dohodnutom parkovisku pri rázcestí smerom do Gaderskej a Blatnickej doliny a pobral sa pomaly k pamätníku SNP kde na betónovom podstavci osamelo stojí guľomet.

V ruksaku mal všetky nutné pomôcky na odborné vyzdvihnutie artefaktu zo zeme.  Potichu si čital citát na pamätníku, keď za svojim chrbtom začul známy hlas.
Dnes máme pekný deň pán arechológ. Otočil sa a s úsmevom odvetil známemu neznámemu. Áno zdá sa že slnko ide s nami pozrieť na tú záhadu.
Svižne kráčali Gaderskou dolinou a neznámy pritom rozprával príbeh ktorý počul od starého podivína, ktorého ako chlapec stretol v doline a s ktorým sa učil chodiť po horách.
A ten podivín hľadal celý život ten hrob rovnako ako aj pomocník polesného zvaný Radoslav, ktorý mu toto tajomstvo zveril. Ja som si zostrojil detektor kovov ako pomôcku a vďaka nemu som pravdepodobne ten hrob našiel.. Dokončil príbeh neznámy.
Tomáš dychtivo načúval každému slovu a dlho neodpovedal.
Tak a tu zahneme vpravo do tejto strminy prerušil mlčanie neznámy, odskúšame si svoje pľúca zasmial sa a jeho topánky sa ponorili do suchého lístia na strmej stráni.
Tomáš mal čo robiť aby stačil za neznámym, vyliezli ku skalnému previsu ktorý chránil malú rovinku pod ním. Väčšiu časť rovinky zaberala veľká plochá skala. Neznámy si sadol na ňu aby sa vydýchal. Tomáš si prisadol a lapajúc po dychu prerušil ticho vetou, tak toto je tá skala ktorú hľadali grófovia Herbersteinovci?
Áno, znela krátka odpoveď. Neznámy sa zohol k dutine pod previsom a z lístia vybral kladku s lanom. Toto som sem priniesol aby sme s tou skalou mohli pohnúť.
Vidím že ste mysleli na všetko usmial sa Tomáš a začal pomáhať upevňovať lano okolo vonkajšieho rohu skaly. Neznámy vyšiel s kladkou a druhym koncom lana nad previs. Upevnil kladku o mladý buk, pretiahol lano kladkou a spustil ho dolu Tomášovi. potom spoločnými silami ťahali lano až kým skala nebola z vonkajšej strany nadvihnutá približne meter a pol. Upevnili lano o skalný výbežok a neznámy priniesol hrubý konár, ktorým podoprel nadvihnutú skalu. Z ruksaka vytiahol skladací detektor kovov, rýchlo ho zložil a zapol. Pomalým pohybom skúmal priestor pod skalou a podľa rozličných tónov ktoré detektor vydával, robil v piesku nohou značky. Tomáš sa len pozeral zo zmiešanými pocitmi.
Takže hlavu má tu  zrazu povedal neznámy a odložil detektor. To ste naozaj dokázali poznať z toho pípania? Neveriaci sa opýtal Tomáš.
Áno usmial sa neznámy, však sa o tom hneď presvedčíme. Vytiahol malú lopatku a pomaly zaćal odhŕňať jemný piesok a malé skalky.  Keď sa objavil kovový špic prednej časti zhrdzavenej prilby Tomáš vzrušeim vykríkol. Pozor prosím nepoškodte ju. Neznámy odložil lopatku a prstami pokračoval v odhrabávaní jemného vápencového piesku. Keď odkryl časť zachovalej lebky spolu zo spodnou sánkou prestal a pomaly sa zdvihol. Pozrel na Tomáša a on pochopil. Otočil sa chrbtom k hrobu a neznámy pokračoval v odkrývaní lebky. Tomášovi sa to zdalo ako celá večnosť kým nezačul jemné cinknutie kovu. Vzápätí zaznel zvuk pripomínajúci syčanie hada, keď sa visiaca retiazka pustí pomaly na kôpku do dlane. V tom sa ozval hlas neznámeho.
Moja úloha sa tu skončila, všetko ostatné je Vaše pán archeológ. Tomáš sa pomaly otočil a s úžasom pozeral na bielu tvár neznámeho. Zdalo sa ako keby prišla o všetku krv a len pomaly dostávala normálnu farbu. Je Vám niečo spýtal sa preľaknutý Tomáš.
Nie nie všetko je v poriadku odvetil neznámy. Siahol do vrecka a podal Tomášovi zložený papier. Tu je list ktorý som Vám sľúbil so súradnicami hrobu, pokračoval neznámy. Navrhujem zasypať odkrytú časť hrobu, spustiť skalu a odstrániť stopy po tejto akcii.
Tomáš bez slova začal zasýpať obnaženú časť lebky a krčných stavcov spolu s prilbou. keď vrátili skalky a piesok na pôvodné miesto, odviazali lano a pomaly spustili skalu na svoje miesto. Neznámy zbalil kladku a lano do veľkej tašky a pomaly začal schádzať dolu strmým svahom.
Cesta nazad prebehla mlčky a pri pamätníku sa pár slovami rozlúčili. Tomáš nasadol do auta a v hlave mu vírilo množstvo myšlienok. Keď prišiel do pracovne vzal zo stola obálku od neznámeho, pôvodný list vybral a nahradil ho novým na ktorom boli uvedené len súradnice. Potom zodvihol telefón a vytočil číslo riaditeľa v Nitre.

7) Ivan spomalil a jeho auto zahlo k malému hotelu pri dialnici, bol už druhý deň na ceste a k Tomaru mu chýbalo ešte niekoľko stoviek kilometrov.

Bol rád že sa dostal za Madrid, rozhodol sa prespať a nabrať síl pred príchodom do kláštora. Na hrudi pod košeľou ho zvláštne chladil aj hrial predmet ktorý tam chce odovzdať.  Dobre sa vyspal naraňajkoval a pred obedom zastal  pri obrovským kláštorným komplexe. Dobrý deň,chcel by som sa stretnúť s predstaveným tohto kláštora, predniesol jednému z mníchov slabou angličtinou.  Bohužiaľ to nie je možné odvetil mních úctivo, pán predstavený neprijíma návštevy. Som zo Slovenska a nesiem mu informáciu o pánovi Herberstein, pokračoval Ivan. Mníchom zatriaslo ako by ho zasiahol elektrický prúd a rozbehol sa do komplexu. Ivan pomaly kráčal za ním a zdalo sa mu že predmet na hrudi ho páli čoraz viac. To už sa k nemu blížila trojica mníchov a jeden z nich bol v honosnom hábite.
Vitajte a prepáčte za to privítanie, som predstavený tohto kláštora. Nasledujte ma prosím.
Ivan sa pohodlne usadil a pohľadom prešiel po nádhernej miestnosti. Jeho oči skončili na dvoch mníchoch ktorí prišli spolu s ním a s predstaveným. Predstavený sledoval jeho pohľad, povedal niečo krátko po španielsky a dvaja mnísi sa stratili. Kým Ivan v duchu skladal vetu o príčine prečo prišiel vo svojej chabej angličtine, otvorili sa dvere a vstúpil mladý mních.  
Buďte vítán příteli, jmenuji si Marek, chtěl bych Vám pomoc s tlumočením jestli máte zájem.
Ďakujem, budem veľmi vďačný za pomoc, lebo moja angličtina je veľmi slabá a španielčina nulová, zahanbene odpovedal Ivan.
Nic si z toho nedělejte, Já jsem rád že múžu zas po nejaké době mluvit rodnou řečí.
Môžte prosím povedať pánovi predstavenému, že som našiel hrob pána Herbersteina a podľa želania pozostalých z jeho rodiny z 19teho storočia som sem priniesol amulet, ktorý mal nebožtík na krku. Predstavený sa po vypočutí Marka bez slova zdvihol, pristúpil k veľkému krížu na stene, pokľakol a začal sa nahlas modliť, Marek sa k nemu pridal. Ivan bol v rozpakoch lebo nevedel ako sa má zachovať. Keď predstavený skončil motlidbu vstal riekol niečo Marekovi a opustil miestnosť.
Marek videl rozpaky v Ivanovej tvári a preto mu tichým hlasom povedal.
Náš kláštor na tuhle chvíli čekal téměř 800 let. Moc a schopnosti našich mistrú spočívali v ..., která se skládala ze čtveřice častí, ale Já Vám o tom nesmím nic víc prozradiť, promiňte. Pán představený sám rozhodne kolik se múžete dozvedět, bude to i pro Vaše dobro. V tom už vstúpil predstavený spät do miestnosti a v rukách niesol zlatom vykladanú veľkú drevenú skrinku v tvare kratšieho pol ramena templárskeho kríža. Prehovoril na Mareka a ten to Ivanovi vápätí preložil.
Pán představený Vás prosí aby jste to co máte vložili do skřínky, kterou drží v rukách, Já Vás musím opustit, protože to nesmím spatřit. Po týchto slovách sa Marek stratil za dverami.
Predstavený otvoril skrinku a zavrel oči, Ivan si rozopol košeľu a zložil z krku retiazku s amuletom. Vložil ju do skrinky a povedal anglicky:
Je tam.
Predstavený otvoril oči, na sekundu vrhol pohľad do skrinky a vzápätí ju zavrel.
Snáď nie je ešte neskoro zastaviť to čo sa deje v Európe..
Preniesol ticho anglicky a Ivan sa snažil pochopiť zmysel.
Predstavený pomalým krokom opustil miestnosť a Ivan mal pocit akoby mu niekto vzal kus jeho života.. Tie roky strávené hľadaním, starosti s vyzdvihnutím, dlhá cesta do neznámej krajiny a zrazu všetkému koniec. Cítil ako mu ubúdajú sily, pomaly si sadol na stoličku a čakal čo sa bude diať ďalej.
Ráno hneď po raňajkách vzal Marek Ivana znovu k predstavenému.
Chěl bych Vám vyslovit velké poděkování v mene celého kláštera tlmočil Marek slová predstaveného.
Obávame sa o Vaši bezpečnost a proto Vám chci navrhnot niěkolikaměsíčný výlet někam kde Vás nikto nebude hledat.
Bude to aspoň do doby kým nebude všem jasné že „amulet“ je už na bezpečným míste a ne u Vás.
Chcete si prohlídnout Peru? Je  tam jedno veľmi pěkné město, volá se Arequipa, je tam klášter sv. Kataříny kde sa o Vás postarají.
Marek Vás tam bude sprevádzať a pomôže so španielčinou ak budete súhlasiť. O náklady sa samozrejme nemusíte starať, zajtra pôjde Marek s Vami do banky vybaviť Vám účet na ktorý budete mesačne dostávať odmenu za službu ktorú ste pre kláštor urobili. uzavrel svoju reč predstavený.

8)Tomáš po dohode s riaditeľom zostavil skupinu štyroch archeológov a určili si termín, kedy pôjdu preskúmať miesto udané súradnicami na lístku.

Tomáš si vopred potvrdil na mape či sa súradnice zhodujú s miestom kam ho zaviedol neznámy a o necelý týždeň už znovu kráčal Gaderskou dolinou s kolegami a trošku ho hrýzlo svedomie, že im všetko nepovedal. Poľahky aj keď zadýchaní dorazili k previsu a Garmin ich nasmeroval priamo k veľkej plochej skale, ktorú Tomáš už poznal. Spoločnými silami a za pomoci hrubých konárov ju pomaly posúvali až kým sa  neskĺzla o niekoľko metrov nižšie. Postupne odstraňovali piesok a skalky ale po hrobe ani stopy. Užasnutý Tomáš neveril vlastným očiam, presne vedel kde sa nachádzala lebka s prilbou ale teraz tam bol len štrk ktorý bol nasypaný len pred nedávnom. Tak to bol asi len kanadský žartík  povedal smutne jeden z archeológov. Tomášovi neostalo nič iné len súhlasiť. Jeho hlavou sa preháňalo množstvo myšlienok však žiadna neprinášala logické vysvetlenie. Vysvetlenie dostal pri súkromnom rozhovore s riaditeľom.
Hrob zo všetkým čo v ňom bolo, tajne vyzdvihla vopred súkromná spoločnosť objednaná grófskou rodinou von Herberstein a uložila v ich rodinnej hrobke vo Viedni. Kompenzácia a právne záležitosti sa riešia vo vysokých kruhoch medzi Slovenskou a rakúskou vládou. Na žiadosť rodiny nebude nič zverejnené. Tomáš odchádzal zo stretnutia s riaditeľom so zmiešanými pocitmi..  Ešte viac ho doma v schránke prekvapila obálka s letenkou do Peru na jeho meno vrátane uhradeného dvojtýždňového ubytovania v meste Arequipa.

Poznámka autora.
príbeh a všetky osoby sú vymyslené a podobnosť so skutočnými osobami je len náhodná..

Arequipa

convent of Christ

Hrad Blatnica

Kopce Blatnica

Pred klastorom

Previs